SPOJENÉ NÁDOBY SVETA

            My by sme dnes už nepovedali: človek zhreší a kapry sa v priehrade zľaknú. Ale podľa Biblie to napodiv takto nejako je, že človek je spojený s krajinou, v ktorej žije – že hriech a svätosť človeka sa premietajú aj do prírody. To iba my, ľudia Západu, sme oddelili dejepis človeka od dejepisu prírody. V našom ponímaní príroda  funguje nezávisle od činnosti ľudí a pri povodniach v Bangladéši alebo vybuchnutej sopke na Islande si už nekladieme otázky, čo nám majú tieto udalosti povedať. Prírodné katastrofy sú pre nás eticky neutrálne – skrátka, stali sa a to je všetko.

            U Židov je to inak - história ľudstva a príroda sú jedno. Hriech spoločenstva sa odráža aj na prírode, podobne ako požehnanie. Po páde Adama a Evy v raji im Boh oznamuje:

             „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: „Nesmieš z neho jesť!“ Nech je prekliata zem pre teba, s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny. V pote tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3,17-19)

             „Kvôli tebe nech je zem prekliata!“ Človek zhreší a dôsledkom toho bude, že mu zem vydá len tŕnie a bodľačie. My by sme to takto nespájali. Svoj hriech berieme ako osobné zlyhanie, do ktorého – úprimne povedané – nikomu nič nie je, ani inému človeku, ani poľnej zveri. Aj umiestnenie spovedníc v rohu kostola a súkromná šeptaná spoveď tomuto poňatiu nahráva. Ibaže podľa Genezis je zem prekliata práve pre Adamov hriech – človek Adam a zem adamá sú vo vzájomnom úzkom vzťahu.

            Po vražde Ábela hovorí Boh v rovnakom duchu Kainovi: „Budeš prekliaty a odvrhnutý od zeme, ktorá roztvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk! Keď budeš obrábať pôdu, neprinesie ti nijakú úrodu.“ (Gn 4,11-12)
            Zdá sa, akoby zem mala nejakú zvláštnu citlivosť na správanie sa ľudí voči sebe navzájom. Kain zabil brata a samotná pôda na túto vraždu reaguje a už Kainovi nevydá svoju silu.

            Ešte ďalší citát z proroka Izaiáša: „Zem je sprznená od obyvateľov, veď prekročili zákony, zmenili právo, zrušili zmluvu večitú. Preto kliatba zožiera zem a pykajú tí, čo na nej bývajú... Smúti mušt, zoschýna vinič.“ (Iz 24,5-7)
            Človek poruší zmluvu s Bohom a vinná réva zvädne – takto vnímajú svet starovekí Izraeliti. Pre nás je vo vinici buď dobrý rok alebo zlý rok, obvykle v súvislosti s tým, či je v septembri dostatok slnka a tepla. Iné dôvody nehľadáme.

            Krátky biblický exkurz zakončíme silným citátom z proroka Ozeáša: „Krivá prísaha, lož, vražda, krádež a cudzoložstvo sa rozmohli a krv stíha krv. Preto smúti krajina a vädne všetko, čo v nej býva, či poľná zverina, či vtáčky nebeské, ešte aj morské ryby hynú.“ (Oz 4,2-3)
            Tento text hovorí o tom, že sociálny hriech sa premieta aj do prírody. Pokiaľ sa na zemi rozmnožia kliatby a pretvárka, dôsledkom toho bude chradnutie všetkých ľudí zeme, zveri, vtáctva i rýb. Pokiaľ človek nežije v pokoji s Bohom, nemôže žiť ani v pokoji so zemou.
            Príroda ani nie je nečinným javiskom drámy našej spásy. Je – ako to Biblia dokazuje – skôr aktívnym hráčom. Na Boží pokyn trestá i požehnáva – napríklad keď Eliášovi posiela krkavce, ktoré mu nosia chlieb a mäso.

            Nemá teda Starý Zákon väčšiu pravdu, ako sme ochotní pripustiť?

            Ešte jeden príklad z prírody. V roku 2006 bol v Číne oficiálne prehlásený za vyhynutého sladkovodný delfín delfínovec čínsky. Isteže jeho vyhynutie nemusí byť magicky spojené s kliatbami či pretvárkou Číňanov, ale je veľmi jednoznačne spojené so znečistením rieky Jang-c´-ťiang. A tu nemožno poprieť, že toto znečistenie je spojené s ľudskou ľahostajnosťou či sebecky zištnými dôvodmi - čo je už s hriechom človeka spojené výrazne.  

            Je prinajmenšom nápadné, že máme u viacerých svätcov zachytený ich vrelý vzťah k prírode. Vidíme Františka, ako napomína lastovičky, aby svojím švitorením nerušili jeho príhovor, ako priateľsky dohovára vlkovi, a vlk poslúchne. Františkán svätý Antonín káže rybám, a oni z vody vystrkávajú hlavičky a naslúchajú, ruský svätec Serafim Sarovský sa priatelí s medveďmi a v Írsku svätému Kolumbánovi veveričky skáču pod košeľu. Sú to, samozrejme, iba legendy. Ale skôr, ako ich zamietneme iba ako naivnú fantáziu, skúsme sa zamyslieť, či nám tieto ľudové rozprávania nechcú povedať čosi viac. Či to nie je práve posolstvo, že zmýšľanie človeka sa odtláča aj do vzťahu s prírodou? Nevidíme občas i dnes, ako domáce i divoké zvieratá poznajú láskavého človeka?

            Biblia hovorí o dedičnom hriechu, ktorý univerzálne zasahuje celý svet. Podobne ekologická kríza zasahuje „demokraticky“ celé ľudstvo – chudobných i bohatých na všetkých kontinentoch sveta. Sme všetci spolu spojení v jednom veľkom ekosystéme sveta. A tak k tradičným záväzkom kresťana voči Bohu, ľuďom i voči sebe by mal pribudnúť i záväzok štvrtý – zodpovednosť za Zem, ktorú sme dostali do spravovania.

                                                 (zdroj: Marek Orko Vácha, Modlitba argentinských nocí, str.71)